Máte pravdu, žlté slivky tvaru "chorvatiek" (domácich sliviek) na vrbovských a myjavských kopaniciach, kde som v minulosti pracoval ako zverolekár, nazývajú starousadlíci "belicami", pálenku z nich potom volali "belovicou". Je to krajová špecialita. Modré slivky aj slivovička mi však chutili viac. Semenáče z belíc boli vynikajúcim podpníkom pod marhule. Ak sa štepilo dostatočne vysoko, aby bol co najväčší podiel slivkového dreva, nebolo výnimkou, že v drsných podmienkach myjavskej pahorkatiny sa marhuľové stromy dožívali veku aj 50 rokov (!) Žiadny glejotok, žiadna apoplexia či asfyxia koreňov.

Namnožil som si na mojej prvej záhradke semenáčky belíc a očkoval do nich nektarinky. Tie som potom rozdával kamarátom. Ale to už sú iba príjemné spomienky a história.