Odroda Švajčiarské pomarančové bola vyšľachtená v r.1935, naši otcovia aj dedovia ju poznali. Koštoval som ju v r.1978, spolu s Čisteckým lahôdkovým a bol som ich lahodnou chuťou prekvapený. Pretože väčšina z nás nemá prístup k zrelým plodom starodávnych odrôd, môžeme sa iba domnievať, či popisy v starých atlasoch ich chuť idealizujú alebo nie. Možno, že sú v skutočnosti ešte chutnejšie. Pokiaľ boli vypestované v optimálnych jabloniarskych podmienkach. Svetový vkus v chuti jabĺk, zdá sa, ovplyvňuje americký Golden Delicious a jeho krížence. Jednofarebné, farebne nie moc lákavé jablko sa vďaka tvrdej dužnine dobre prepravuje aj skladuje a má pri kvalitnom dozretí v priaznivých podmienkah naozaj skvelú chuť. To je asi tak všetko. K chrastavitosti je tento kultivar rovnako silne vnímavý ako množstvo odrôd naších dedov a pradedov, z ktorých ho mnohé svojou chuťou, verím tomu, prekonajú. Pokiaľ ide o vzhľad Londýnskeho, odolného Miltenbergského, Zuccalmagliovy renety, majú krásne červené líčko. Steyman Vinesap je žíhaný, Minister Hammerstein a Adamsova parména majú líčko ružové až krémové. Oku konzumenta by tieto sorty ulahodili rozhodne viac ako G.D. a z neho vykrížené napr. "hvězdné" střížovické rezistenty. Na starom kontinente sa v minulosti pestoval nepomerne väčší sortiment jabloní, ako sa dnes používa na kríženie. Som presvedčený, že "osvieženie krvi" pomocou odrôd naších pradedov by nebolo na škodu. Práve naopak. Lenže okoštovať tieto prastaré sorty už má dnes možnosť málokto. Práve preto diskutujeme o niečom, o čom väčšina z nás "nemáme páru".
