Voľakedy sme pestovali - lepšie povedané iba oberali či striasali - relatívne veľké pretiahnuté jablká, s miestnym názvom "Končiarky", patrne odvodeným od pretiahnutého tvaru plodu. Subjektívne boli veľmi dobrej chuti, i keď na zahryznutie dosť tvrdé. Vzhľadom nič moc, najmä farebne nie veľmi príťažlivé, skôr zelené, iba tie najdozretejšie plody sa trochu zafarbovali. Strom bol relatívne veľkého vzrastu, plodivé konáre prevísali, patrne pod hmotnosťou plodov, netrúfam si určiť, či aj fyziologicky. Neviete, o akú odrodu mohlo ísť?
Pokúsil som sa ju samozrejme nájsť v pomológiách. Vzhľadom i opisom takmer perfektne súhlasí s odrodou Zvonkové, ale líši sa v dvoch podstatných vlastnostiach:
1) Zatiaľ čo pri Zvonkovom sa udáva nízky obsah cukrov, otec však vždy vravieval, že na mušt sú Končiarky tie najlepšie jablká, najlepšie z nich "tečie" - myslené alkohol po pálení, nie šťava pri lisovaní - lebo obsahujú najviac cukru. A v tomto sa otec vyznal.
2) Zatiaľ čo pri Zvonovom sa udáva výborná skladovateľnosť, tieto vydržali nanajvýš do Vianoc, pričom zostarli na jablká zvlášntym spôsobom. Nebolo to ani vädnutie, ani múčnatenie, ale bol to proces pripomínajúci tak trochu "uhniličenie" mišpulí. Farba plodu sa zmenila na neprirodzenú kapučínovo-zelenú, dobrá chuť sa stratila. Kvôli tomu sa vlastne ani neskladovali, ale používali len na priamy konzum.
Ak by sa jednalo o lokálnu odrodu, dodám, že sa jednalo o stred stredného Slovenska.
